Veľký trapas

Ráno ako každé iné...poznáte to- budenie detí, raňajky, desiata... na výzvu „vstávame“ žiadna reakcia. Musím sprísniť, lebo sa do škôlky dnes ani nedostaneme. Syna obliekam ja. Sedí na posteli so zatvorenými očami a robí na mňa handrovú bábiku. Je taký rozospatý, že ešte ani oči nechce otvoriť a až pri mojom boji s ponožkou sa začne potmehúcky usmievať a povie mi: „Si dobrá, zvládla si to!“  Nálada pomaly graduje. Rýchlo sa musím i ja obliecť, v kúpelni zhrozene pozriem do zrkadla a posmeľujem sa „i tak z Teba urobím kočku“ :-)

Zobrať prezúvky, kľúče od auta, od bytu, peňaženku...nezabudnúť na nič a rýchlo do výťahu. Jaj a ešte nezabudnúť na smetný kôš, však aj do tretej ruky sa mi niečo vmestí :-)

  No a to som nemala robiť. Čo čert nechcel, akurát dnes nám vysýpali kukanádoby (veľké smetné kontajnery na sídlisku). Ako som v rýchlosti šmarila igelitovú tašku s odpadom do kontajneru, leteli s ňou aj kľúče od auta!  Myslela som, že ma trafí šľak! Čo teraz??? Pozriem na dno kontajneta a keby som čokoľvek robila, ani náhodou ich rukou nedočiahnem. Viete si to predstaviť??? Och, radšej nie!

Blondína, rozmýšľaj, vravím si. Na nohách ihličky, v tvári zúfalý pohľad. Syn spozoroval moje zúfalstvo a posmeľuje ma, že to nejako vytiahneme. Pozriem naňho. On na mňa. Asi mi čítal myšlienky... vraví: „Mamička nie, ja nechcem ísť do koša! Prosíííím.....

Stojím tam a premýšlľam. Čas ma neúprosne tlačí. Dieťa alebo ja? Nebeské veľké oči na mňa zúfalo pozerajú a prosia ma, aby som mala rozum a nehodila ho do tej hnusnej kukanádoby. Ale ako vytiahnuť maličký kľúčik z veľkého kontajneru? Keď do neho skočím ja,  bude mať show celé sídlisko, okrem toho by ma museli odtiaľ asi hasiči vyťahovať. A keď tam šupnem svoje dieťa, tak buď zavolajú na mňa sociálku alebo mi to to moje čistotné a nevinné chlapčiatko nikdy neodpustí....

Neuveríte, ale asi mi pomohli všetci svätí- rozmýšľate čo sa asi stalo?

Poslali mi "záchrancu" :-)  - presnejšie ufúľaného čierneho rómskeho vymetača smetných košov. Podišiel ku mne a vraví: „ Panička dovolíte, toto je môj rajón“ A ja na neho: „ chcete urobiť dobrý skutok? Spadli mi tam naspodok kľúče od auta, prosím zachráňte ma!!“ usmial sa a povedal...“panička, to je maličkosť....“

Nikdy som si nemyslela, že vyslovím túto vetu, ale môj problém s ľahkosťou vyriešil človek, ktorého som doteraz totálne prehliadala a zo vzdialenosti uhýbala už len pohľadom. Ďakujem!

Moje ponaučenie je silné- už nikdy nebudem nikoho posudzovať a odsudzovať za to čo robí, pretože nikdy neviete v kom môžete stretnúť svojho „záchrancu“.... :-)

Ak som týmto článkou niekomu spríjemnila deň, som rada... článok je len na pobavenie, prijmite ho s ľahkosťou čítania :-)

Miška / Moderni rodicia (ID12616)