Prečo sa bojíme novej lásky

Život nás často vystavuje skúškam, o ktorých sme pred tým, než ich v zdraví prežijeme, presvedčení, že by sme ich v živote neustáli. Aj keď nemusia nutne zanechávať šrámy na našom tele, s dušou je to iné. Z minulosti si nesieme veľa skúseností, ktoré nám bránia nájsť, oddať sa alebo uveriť vzťahom, ktoré by ešte len mohli prísť. Ale niekedy si to takzvane „robíme sami“; máme na očiach klapky. Čo nám teda najčastejšie bráni?

Nereálne očakávania. Tie majú hneď dve príčiny. Tou prvou je, že v dnešnej modernej dobe sme čítali, videli a počuli toľko príbehov o láskach, a nemusí ísť nutne zrovna o romantické filmy, ale aj o historky od priateľov. Toľko chceme uveriť, že ideálny vzťah, láska a partner existujú, že prehliadame jednu vec - málokto chce zdieľať niečo iné než pozlátko, ktoré vzťahy navonok vedia mať. A to, že je niekto spokojný, zďaleka neznamená, že nemá problémy.

Druhou stranou mince sú naše vlastné sklamania. Poznáte to? Z predchádzajúceho vzťahu ste sa toľko poučili, toľko vám ublížili, že ste si preto sľúbili sami sebe - neustúpim, ďalší partner bude buď presne podľa mojich predstáv, alebo nebude žiadny. Z pozície takzvaného vedomia vlastnej hodnoty odmietame všetkých tých nedokonalých potenciálnych partnerov, ktorí sa okolo nás vyskytujú a... hádajte čo. Z možnosti dokonalý versus žiadny väčšinou zostane to „žiadny“.

Bojíme sa, že stratíme sami seba. V prípade, že sa zamilujeme, príde nám prirodzené prijať partnerove názory, zvyky a spôsoby. Považujeme za morálne prispôsobiť sa. A z predchádzajúcich vzťahov ale vieme, že priestor na prijatie zďaleka neponúkajú obaja partneri rovnaký. Pamätáme si, ako nám bolo úzko, keď sme vedeli, že vo vzťahu nie sme sami sebou, že obetujeme a prispôsobujeme sa, ale druhá strana neponúka nič na oplátku. Máme zhruba predstavu o tom, že sme možno len natrafili na nesprávneho partnera, ale istotu, že ten budúci bude aj ten správny, nemáme. Ale to nikdy.

Zlé skúsenosti. Ruku na srdce, kto ich nemá, je skôr výnimkou. A je to pochopiteľné, že zlú skúsenosť paušalizujeme Pochybujeme vďaka nej o vlastnej hodnote a nechceme si nechať ublížiť. Veľmi často ale nie sú zlé skúsenosti to jediné, čo si so sebou z predchádzajúcich vzťahov odnášame. Môžu to byť tiež napríklad deti a/alebo iné záväzky (nezriedka napríklad tiež dlhy a podobne). A to nám ochotu, schopnosť a vôbec vôľu vrhnúť sa do nového vzťahu chladí na bod mrazu.

Nový vzťah ovplyvňuje tie staré. Ak žijete a fungujete už nejakú dobu sami (alebo napríklad ešte s deťmi), vytvorili ste si veľmi pravdepodobne okolo seba sieť ľudí, priateľov, rodiny, ktorá je pevná, spoľahlivá a s ktorou máte zavedené nejaké pravidlá, rituály, postupy a podobne. Spoliehate na ne, oni na vás. A zrazu by sa mal objaviť niekto nový, kto toto celé naruší? Čo keď to nebude fungovať? Čo ak bude, ale bude to iné, než na čo ste zvyknutí (a že asi bude)? Prečo pre nás inak znamená zle?

Láska nikdy neprichádza sama. S množstvom radosti a uľahčením života toho psychického i organizačného prichádzajú s novým vzťahom tiež nové povinnosti, zodpovednosť, nutnosť adaptácie, zžívanie, nové problémy, ľudia, starosti... a už dosť, už teraz sme sa pomaly rozhodli, že na to všetko nové nemáme silu. A tak pošleme potenciál lásky o dom ďalej. Všetci si pamätáme citát z Malého princa: „Stávaš sa navždy zodpovedným za to, čo si k sebe pripútal.“ A niekedy o tej zodpovednosti vieme už dopredu, a tak sa jej radšej vyhneme.