Nechaj ma byť alebo Čo by od nás dieťa počuť nemalo

Poznáte to určite veľmi dobre. Máte veľa práce, varíte, upratujete, do toho vybavujete trebárs ešte nebodaj nejakú pracovnú vec, a k tomu sa pridajú vaše ratolesti s neustálymi požiadavkami na „niečo dobré“, otázkami, kde bývajú veveričky, ako to, že sú mraky biele, šarvátkami a hádkami, kto komu čo rozbil. Niekedy proste zakričíte niečo škaredé. A v tvárach svojich detí si prečítate, ako veľmi škaredé to bolo.

Rodič je však koniec koncov tiež len človek. Nezaistíte, že vám nikdy nerupnú nervy, že sa za všetkých okolností udržíte, že sa váš pud sebazáchovy nikdy neozve. To samozrejme zas taký problém nie je. Zlé je, keď niektoré veci robíme konštante, vytvárame z nich zvyky a zároveň priestor, aby si z nich naše deti tvorili závery.

...aby sa tak nestalo

Všetci chceme svoje dieťa vychovať tak, aby z neho vyrástol sebavedomý, asertívny a spokojný človek. Lenže niekedy by nám vyhovovalo skôr pasívne a tiché dieťa. To bohužiaľ nejde moc dohromady. Aby sme ale svoj cieľ dosiahli, je treba si priznať, že výchova bola, je a bude celkom fuška. Je potrebné premýšľať nielen nad jej konceptom, ale doslova nad každým slovom. Pretože keď sami zapátrate v pamäti, určite si vybavíte niečo, čo vám rodičia povedali alebo hovorili, a čo pálilo ako rany bičom.

Keď svojmu dieťaťu opakujete slová nevyrušuj, neotravuj, nechaj ma byť, a variácie na ne, to najhoršie, čo sa môže stať, je to, že vás dieťa za to slovo vezme.

„Nechaj ma na pokoji!“

Rodič, ktorý raz za čas nepotrebuje pauzu, je buď svätec, mučeník alebo nie úplne človek. Ale vety typu: „Nechaj ma na pokoji!“, „Prestaň ma otravovať!“, „Nemám čas, nechaj ma byť!“ dávajú deťom jasnú správu - nemá cenu s vami hovoriť. Ak im takéto veci hovoríte často, keď sú malé, je veľmi pravdepodobné, že s vami dieťa nebude veľa hovoriť ani neskôr. Získa podvedomý vzorec, vďaka ktorému sa nebude zverovať ani si chcieť veľa rozprávať.

V prípade, že ste naozaj príliš zaneprázdnení, je dobré byť realistami - malé dieťa sa dve hodiny samo jednoducho nezabaví. Dokonca ani keď má k dispozícii súrodenca (a ak je dlhú dobu podozrivé ticho, je to ticho pred búrkou, že áno?). Je potrebné z nevýhody urobiť výhodu, pridať prvok za odmenu. Čo tak vyskúšať: „Potrebujem teraz 15 minút, aby som dokončil/a, čo je potrebné. Potom pôjdeme von a dáme si zmrzlinu, čo ty na to?“Áno, vyžaduje to celkom dosť sebazaprenia, ale ten efekt jednorazový aj do budúcnosti je na nezaplatenie.

„Neruš otecka, pracuje.“

Hlúpe je, že aj cesta do pekiel je dláždená dobrými úmyslami. V modelovom príklade sa mamička snaží udržať pozornosť detí čo najďalej od otecka, pretože pracuje, baví sa s kamarátmi, číta si, potrebuje si oddýchnuť. A tak, bez toho by to otecko prípadne vedel, prichádza o pozornosť svojich detí aj do budúcnosti. Možno by si to sám zariadil úplne rovnako a slová ako nevyrušuj by použil sám, ale to sa nikto nedozvie... pretože škoda už je napáchaná. Samozrejme je to len genderovo nevyvážený ale stále dosť všeobecne sa vyskytujúci príklad, sami by ste určite našli mnoho ďalších.

Analogicky s robením z nevýhody výhodu treba postupovať aj v takýchto prípadoch. Len je jednoducho potrebné, aby tú následnú výhodu „otecko“ dodržal. „Otecko teraz potrebuje ešte chvíľu pracovať, ale potom pôjdeme všetci spolu hrať hru,“ je veta magická, ale keď tá hra nie je dodržaná, stratí účinnosť po niekoľkých vysloveniach. Ani malé deti sa nedajú tak úplne opiť rožkom a sklamanie si pamätajú.

Čas pre seba

Naopak je ale veľmi vhodné učiť deti, že každý potrebuje chvíľu pre seba, čas, kedy sa sami dávate dohromady, že nikto nie je stroj na aktivity a pozornosť. Ako to vybalansovať? Všetko sa bude odvíjať od spolupráce s partnerom alebo „strážiacimi“ kamarátmi, rodinou... Stačí polhodinka pokoja, ticha a relaxácie (alebo hudby, knižky, kozmetiky, čohokoľvek), ktorá preukáže veľkú službu nielen vám, ale aj toho dosť naučí vaše dieťa.

Je v tom ale veľký rozdiel. Takýto vybojovaný čas pre seba nedáva dieťaťu najavo, že si potrebujete oddýchnuť od neho. Učíte ho len to, že je normálne, potrebovať byť chvíľu sám.