Čo podkopáva našu inteligenciu?

Všetci máme určitú predstavu o tom, v akých miestach inteligenčného spektra sa pohybujeme. Nesúvisí to so vzdelaním, množstvom prečítaných kníh ani s časom, ktorý sme trávili v škole. Asi zhruba všetci vieme, ako to zariadiť, aby sme vyzerali, že vieme, aj keď nevieme. Ale nechtiac sa nám občas stanú veci, kvôli ktorým v očiach okolia naša povesť málinko utrpí. Čo najčastejšie podceňujeme?

Celkový obraz, ktorý si o nás okolie vytvorí, je zložený z mnohých častí. Prvý dojem môžeme urobiť len raz a samozrejme ho všetci chceme zanechať čo najpozitívnejší. Ale sem tam prehliadneme niečo, čo úplne zbytočne môže viesť k vytvoreniu mylnej predstavy o našej osobnosti.

Podceňujeme oblečenie

Že je to malichernosť? Že obliekanie nemá nič spoločné s tým, akí sme, že aj v domácom sme stále tí istí ľudia, ako v kokteilových šatách alebo obleku? Samozrejme! Ale skúste si to previesť na opačnú stranu, s kým budete diskutovať s väčším rešpektom, s chlapcom v teplákoch a tričku alebo s tým istým mladým mužom v slušných nohaviciach a peknej košeli? Tak, tu máte odpoveď.

Spôsob, akým sa obliekame, extrémne ovplyvňuje to, ako sa k nám ostatní správajú. A ak nejaký dress code vyžaduje napríklad vaša práca, dodržujte ho. Aj taká maličkosť, ako je zabudnutá kravata alebo topánky s otvorenou špičkou (a pracovníci napríklad bánk vedia, o čom hovoríme) môžu znamenať rozdiel v tom, či vaši kolegovia a nadriadení budú vašim slovám načúvať, alebo nie.

Zle volené slová alebo frázy

A nie, nejedná sa len o to, že sem tam počujeme syntetický miesto statický, familiárny miesto formálny a podobne. Ide predovšetkým o to, ako vieme vyhodnotiť situáciu, v ktorej sa nachádzame. Je pre vás prirodzené používať cudzie slová a zložité obraty? Vo fitku s tým asi veľmi dobre nepochodíte. Idete na pracovný pohovor a hovoríte hovorovo a nespisovne? Takto asi reprezentatívny dojem tiež moc nevzbudíte. Oba extrémy z vás môžu urobiť v očiach ostatných hlupákov. Ide o to, prispôsobiť používaný jazyk adekvátne prežívanej situácii.

Pôsobíme rezervovane, nesústredene

Áno, všetkým sa nám občas stane, že pristihneme sami seba, ako vôbec, ale vôbec nevenujeme pozornosť tomu, kto nám čo hovorí. Profesor, šéf, kolega, partner. Niekedy proste nasadíme na tvár univerzálny výraz a jednoducho vypneme. A ani to nerobíme schválne.

Lenže - ako to pôsobí? Že nerozumieme, čo nám druhý hovorí. Že ho nepočúvame. Že sa nestaráme o to, čo hovorí, pretože nemáme záujem. Ani jedno nám kredit u ostatných moc nezvyšuje. Keď s nami niekto hovorí, je potrebné počúvať a reagovať. Nie zapnúť autopilota. A ak vieme, že sa sústrediť jednoducho nemôžeme, musíme to povedať. Samozrejme slušne a s patričným vysvetlením: „Nevadilo by ti/vám, keby sme si o tom porozprávali inde? Mám za sebou náročný deň a asi nie som schopný/á teraz venovať dostatok kapacít tomu, čo riešime, a nechcem to podceniť.“

Hovoríme veľa

...mlčať zlato. Nie vždy, ale občas áno. Nikdy nehovorte viac, než je potrebné, aby bolo povedané. A teraz nejde len o konverzačnú smršť v štýle Ženy z rodu Gilmorovcov, ktorá môže byť natoľko otravná, až z toho jednému praskne hlava. Ide predovšetkým o mieru informácií, ktoré oznamujeme. Nepovedali sme niečo, čo sme nemali? Neprezradili sme niečí tajomstvo? Nepodryli sme niečí autoritu?

Ľudia bývajú veľmi citliví na to, ako hovoríte o ostatných. Posudzujú tak mieru lojality a odhadujú, koľko toho môžu pred vami hovoriť, bez toho aby sa dostali do prípadných rečí. To všetko samozrejme podvedome.

Hovoríme málo

Áno, ono vybalansovať to býva ťažké. Ale aj ticho je k posudzovaniu. Vyvolávate otázky - nezaujíma sa? Nemá čo povedať? Nevie? Nechce? Nepočúva? Je potrebné sa do konverzácie zapojiť natoľko, aby sme protistrane preukázali rešpekt prejavením záujmu a ukázali, že máme na vec aspoň dostatočne duchaplný názor.

Súdime ostatných... pred ostatnými

Posudzovanie ostatných nahlas, z vlastnej perspektívy, na základe jedného činu, spôsobu správania alebo rozhovoru, nemusí byť úplne strategické. Jednak pre rozvoj našej vlastnej osobnosti, pretože týmto spôsobom môžeme prichádzať o ľudí vo svojom okolí kvôli nedorozumeniam a malichernostiam, ale predovšetkým tým veľa hovoríme o sebe. Nie všetci máme rovnaké priority, výchovu a presvedčenie, a už vôbec nie rovnaké skúsenosti. Niekto nám vyhovovať môže, iný nie, a to je v poriadku. Ale hodnotiť, súdiť a vynášať závery by sme rozhodne nemali, aspoň nie nahlas.