Zobraziť přihlasovací formulár

Čo môžete urobiť pre svojich rodičov. V každom veku.

  • Publikované:
Čo môžete urobiť pre svojich rodičov. V každom veku.

Tak často obraciame pozornosť k deťom, ako ich vychovávať, ako s nimi mať pekný vzťah, ako urobiť maximum pre ich zdrvie a pohodu. Ale je aj druhý pomyselný koniec spektra, a to sú naši rodičia. Ak máme to šťastie, že sú stále s nami, možno by sme ich mohli prestať na chvíľu vnímať ako neoddeliteľnú a automatickú súčasť nášho života, a skúsiť do zlepšenia vzťahu a ocenenia všetkého, čo pre nás urobili a robia, investovať aj nejakú energiu.

Či už sme vyrástli v akomkoľvek prostredí, vychovávali nás rodičia alebo len jeden z nich, všetci si od nás zaslúžia o trošku viac, než pokladáme za dostatočné. Čo môžeme pre každého rodiča urobiť v akomkoľvek veku?

V ich očiach nebudeme nikdy dosť veľkí. Či už sme v živote dosiahli čohokoľvek, od úspechov v práci po veľkú rodinu, stále sme ich „deti“. A tak každé poučovanie, každá kritika, každé napomenutie je len nekončiacim prejavom lásky. Aj keď už dávno máme vlastný život, vlastnú hlavu aj zdroje, nikdy nebudeme moc starí na to, aby sme od rodičov radu keď už nie prijali, tak aspoň vypočuli.

Mali by sme sa naučiť odpustiť. V rodinách existujú veľké krivdy. A vnímame ich tým viac, čím viac sa venujeme vlastným deťom a zisťujeme, ako je ťažké urobiť všetko správne. Nesprávali sa k vám rodičia správne? Máte kvôli nim v živote nejaké ťažkosti? Myslíte si, že vás zanedbali, nemali dosť radi alebo vás prehnane kritizovali? Verte, že jch to mrzí. A oni o tom vedia. Lenže... škoda je napáchaná, slová vyrieknuté, činy vykonané. Možno by sa dnes správali inak, možno sa inak nesprávajú, pretože takí sú. Iných rodičov mať nikdy nebudeme. Ak máme najmenší priestor pracovať na tom, aby sme zášť zo vzťahu odstránili, je to presne to, čo by sme mali urobiť. Niekedy sú šrámy tak hlboké, že cesta k zmiereniu nie je vidieť. Ale akonáhle sa dopracujeme k odpusteniu, možno spoznáme, že naši rodičia prešli tiež kus cesty. A prípadne dôjde k stretnutiu, aké by sme ani nečakali.

Komunikácia chce rozvahu a rovnováhu. Sú veci, ktoré sme rodičom nehovorili ako deti, a sú veci, ktoré by sme im nemali hovoriť ako dospelí. Znie to možno ako navádzanie k neúprimnosti, ale nie je to tak. Po ceste, ktorú máme za sebou, sme si každý vo svojich hlavách, rodinách aj práci nastavili vlastné pravidlá. A nie vždy sa tieto pravidlá musia zhodovať. Sami cítite, že zverovať sa rodičom s určitými vecami by bolo len zbytočné vyvolávanie konfliktov a poučovanie. Rodičia nás kedysi tiež chránili pred svojím smútkom a starosťami, ak ich vieme vyriešiť, môžeme si ich nechať pre seba. Čo by sme ale rodičom hovoriť mali, sú naše radosti. Úspechy, dosiahnutie cieľov... Aj keď riskujeme, že nás možno nepochopia, budú cítiť, že nás niečo robí šťastnými.

Mať na pamäti ich potreby. Žiadny človek nie je len úloha, ktorú v spoločnosť hrá. Nikto nie je iba matka, ale aj žena s vlastnými záujmami a potrebami, rovnako tak otec, rovnako tak dieťa. Potrebujú svoj vlastný priestor, ale aj komunikáciu. Potrebujú vedieť, že ich existencia je pre nás dôležitá, ale zároveň že rešpektujeme ich autonómiu. Že vieme mlčať, keď sa na nich nahneváme, alebo keď sa trápime, že vieme zdieľať, keď máme radosť, že vieme počúvať, keď nám chcú niečo povedať. Rešpekt a tolerancia je vo vzťahu dospelých detí a ich rodičov to najdôležitejšie.

Je možné, že keby sme sa so svojimi rodičmi alebo súrodencami stretli a boli to pre nás cudzí ľudia, neboli by nám sympatickí, nechceli by sme sa s nimi úplne moc baviť. Aj uvedomenie si tohto je správny krok k tomu, aby sme svojich rodičov prijali ako ľudí, nie len ako inštitúciu.

 

Istota do budúcnosti. Mnoho rodičov sa nikdy nespýta, mnoho detí nikdy nevidí, že je to potrebné. Svojim rodičom by sme mali poskytnúť vnútornú istotu, že sa o nich postaráme. Ako finančne, tak fyzicky. Strach z ubúdajúcich síl, z nespoľahlivého zdravia a z nepribúdajúcích peňazí, neistota a obavy z budúcnosti sú jedny z najhorších vecí, s ktorými človek v istom veku musí zápasiť. Vedieť, že sa ako ich dieťa postaráme o to, o čo oni už nemôžu, je veľká vec.

Články môžu komentovať iba prihlásení užívatelia

Komentáre k článku