Zobraziť přihlasovací formulár

Keď dieťa neprichádza alebo spoveď ženy po neúspešnom IVF

  • Publikované:
Keď dieťa neprichádza alebo spoveď ženy po neúspešnom IVF

Umelé oplodnenie čiže IVF je v súčasnej dobe, bohužiaľ, stále aktuálnejším problémom. Problémy s počatím sa týkajú čoraz väčšieho množstva párov. Či za to môže životný štýl, hormóny, geneticky modifikované potraviny, všetko dohromady alebo je to nová civilizačná choroba, je v zásade jedno. Faktom je, že medicína ide v tomto odbore rýchlo dopredu a diagnostika aj úspešnosť následnej liečby sú na čoraz vyššej úrovni.

Ako sa ale vyrovnávajú s neúspechom ženy a ich muži, ktorí do IVF vkladali vlastne poslednú nádej? Môže takýto neúspech stáť za rozpadom vzťahu? Čím všetkým si musí pár a poťažmo žena prejsť, kým sa dozvie konečný verdikt?

So svojím príbehom sa Mimibazaru zverila 28 ročná Sára, ktorá sa s manželom o bábätko pokúša už vyše šesť rokov.

 

Najťažšie je priznať si problém

Vlastne som problém mohla tušiť od svojich zhruba osemnástich. S manželom som od svojich šestnástich rokov, čo je teda tiež doba, kedy som začala brať antikoncepciu. Zo začiatku bolo všetko v poriadku, ale asi po dvoch rokoch užívania som začala krvácať takmer nonstop. Nie veľa, trošku, ale stále. Pod lekárskym dohľadom som vyskúšala cez 8 druhov antikoncepcie, niektorá vyhovovala viac, niektorá menej, ale stopercentne žiadna. Vtedy som to riešila ako momentálnu nepríjemnosť, nepripúšťala som si, že by mohlo ísť o niečo vážnejšie.

Dokončila som vysokú, chystali sme svadbu a konečne už aj bábätko. Vzala som prácu mimo odbor, aj tak som si hovorila, že je to len na chvíľku, kúpili sme pozemok, vysadila som antikoncepciu a pochvaľovala si, ako to máme všetko pekne naplánované. A vtedy som veľmi znervóznela, pretože zhruba pol roka som menštruáciu nedostala vôbec. Dávali mi vyvolávacie injekcie, mala som nejakú liečbu, ale nič systematického. Dosť sa to premietlo do nášho vzťahu, to napätie sa dalo krájať, zvažovali sme rozchod, bolo to dosť zlé obdobie.

 

Ale povedali sme si, že ak teda dieťa chceme, nie je na čo čakať a je potrebné sa zveriť do starostlivosti odborníkom. Zo sexu sa skoro vytratila radosť, pridružené procedúry pred a po ňom boli tak nepríjemné... bola som protivná sama sebe. A to som, myslím, hrala celkom hrdinku.

ivf

Ponorená do výskumu

Môj ošetrujúci gynekológ, po neúspechu hormonálnej liečby, sa rozhodol vykonať prieskumnú operáciu. Aby som to skrátila, operácia skončila resekciou vaječníkov, kvôli cystám mi odobrali dve tretiny ľavého a tri štvrtiny pravého vaječníka. Či to bol zákrok dôkladne zvážený a najvhodnejší, o tom by sa asi dalo polemizovať, ale to u teraz neriešim, čo sa stalo, nejde vrátiť.

Takže po zotavení, ktoré trvalo niečo vyše mesiac, nám odporučili centrum asistovanej reprodukcie. Ponorila som sa do hlbín internetu a po rozsiahlom prieskume na rôznych diskusných fórach som sa pre jedno rozhodla. Boli sme na vstupnom pohovore, ukázala som svoju dokumentáciu, v centre si taktiež urobili vlastné testy, vyšetrili manžela a spoločne nám urobili genetické testy. Manžel nemal úplne najlepšie výsledky na spermiograme, ale hovorili sme si, že všetko sa dá riešiť. Bola to síce taká "paraolympiáda v počatí", ale kvôli tomu sme si predsa došli pre pomoc.

 

Postupná strata nádeje

Prvé tri mesiace sme podstupovali inseminácie. Čo je relatívne potupný proces, kedy som brala lieky na podporu ovulácie, manžel chodil "dávať vzorky", ktoré v laboratóriu trochu poupravili a ambulantne mi ich "aplikovali". Nechcem zabiehať do podrobností, niekomu by to mohlo byť nepríjemné čítať, "smeje sa Sára a mimo záznam vykladá o čapíku," klobúčikoch "a hodinách s nohami hore.

Cítila som, že je táto procedúra zbytočná, ale od poisťovne som mala nárok na 7 "aplikácií" (2 za cyklus) a chápala som, že je to menej invazívne ako samotné IVF. Ale po tých zhruba troch rokoch snaženia som toho čakania mala dosť, stále mi pripadalo, že sa nič nedeje.

Takže, keď mi lekári opatrne oznamovali, že by možno bolo vhodné to IVF, povedala som si "No konečne." Sestričky mi krásne vysvetlili, čo a ako sa bude diať, ako mám brať lieky. Trošku to u mňa komplikovali cysty, ktoré sa mi tvorili pri stimulácii, myslím, že dva cykly sme museli prejsť bez IVF. Už si presne nepamätám, ako presne prebiehala liečba, ale zahŕňala dlhší cyklus, nejaký hormonálny sprej do nosa a injekcie do brucha. Toho som sa bála, ale zbytočne - bolo to také akoby diabetické pero, malinká ihlička a aplikácia bolestivá absolútne zanedbateľne.

 

Posledné dni pred odberom vajíčok som bola ubytovaná priamo na klinike. Bolo to príjemné, odpočívala som, veľmi som sa nehýbala (aby nejaké vajíčko neprasklo predčasne), čítala som a tak. Potom mi v celkovej narkóze odobrali 16 vajíčok.

Počas celého procesu som trávila samozrejme veľa času na internete, ale informácie na fórach mi prestali stačiť, tak som si posťahovala rôzne anglické články, štatistiky a prípadové štúdie, mala som stále na telefóne kamarátku gynekologičku, cítila som sa ako polovičný doktor.

ivf2

Pri svojom štúdiu problematiky som sa celkom vydesila, čo vlastne je hradené poisťovňou a čo si môžeme (nemusíme, ale kto by si nechcel zvýšiť šance?) priplatiť sami. Síce sme nemali hlboko do vrecka, takže sme sa cenou jednotlivých procedúr moc zaoberať nemuseli, ale človeka také obchodovanie s nádejou núti aspoň trochu k zamysleniu. Za čo iného by sme predsa mali byť ochotní si zaplatiť, že? A keby tá či ona služba stála o pár tisícoviek viac - odmietli by sme ju? Asi nie, keby cenou za to malo byť, že nemáme dieťa. Nikto nám nič nenútil, párkrát sa lekári zmienili, čo je vhodné. Trošku ma mrzelo, že mi nikto nebol ochotný povedať, čo je trebars zbytočné alebo nezvyšuje šancu nijako markantne, aj keď som smerovala otázky dosť jasne. Jednoducho bohužiaľ, tiež je to biznis.

Ale aby som sa vrátila ... Po odbere vajíčok ich oplodnili metódou PISCI a mali sme zaistenú predĺženú dobu kultivácie a priebežný monitoring embryí. Hovorila som si, ako je prima, že ich máme oplodnených dosť (asi 11), prvé tri dni ubúdalo životaschopných embryí len málo, ale v deň embryotransféru zostali len dve, navyše také, ktorých vývoj nebol úplne ideálny. To som teda oplakala. Ale nič sa nedá robiť, rozhodla som sa nechať si zaviesť obe aj za cenu toho, že prídem o jeden pokus hradený poisťovňou. Absolútne som si nepripúšťala, že po takmer roku, ktorý sme v rôznej intenzite strávili na klinike, by to nemalo vyjsť.

A ono nevyšlo. Asi za dva týždne po transfere sa dostavila menštruácia.

ivf3

 

Ďalšie rozhodnutia

Bol to šok, z ktorého sme sa spamätávali asi pol roka. Ako psychicky, tak fyzicky. Na kliniku som dochádzala, bolo mi odporučené ďalšie IVF čo najskôr, pretože moje zmrzačené vaječníky mohli začať tlmiť svoju funkciu čochvíľa. Ale nejako ... sa nám do toho už nechcelo.

Tešili sme sa na nový život. Po toľkých rokoch vzťahu sme sa chceli naozaj posunúť ďalej a ten neúspech prvého pokusu nás donútil sa na chvíľu zamyslieť a prehodnotiť vlastne úplne všetko. Rozhodli sme sa ísť na dlhšiu dovolenku, všetko sme preberali a rozhodli sa netlačiť na pilu. Asi to tak jednoducho nemalo byť. Dostala som v tom čase celkom dobrú pracovnú ponuku, tak som sa rozhodla ju prijať. Svoj vzťah sme s manželom ... trošku rozvolnili. Bolo potrebné vytvoriť nový koncept fungovania, zrazu sme nemali nič, ani plány s dieťaťom, zrušili sme stavbu domu. Zostala jedna veľká neistota. Tak sme sa dohodli, že si dáme čas každý pre seba. Získala som prácu, v ktorej som sa našla, začala sa viac venovať priateľom a koníčkom, rovnako tak manžel. Do budúcnosti sme tak museli pripustiť variantu, že deti mať nebudeme. O adopcii zatiaľ neuvažujeme, jednoducho sme projekt dieťa odložili na neurčito.

Ale viete, čo je na tom najzvláštnejšie? Moje zdravotné problémy ustúpili. Neberiem nič, ani antikoncepciu, ani nie som na podpornej hormonálnej liečbe, a cítim sa fyzicky o mnoho lepšie. Síce som založením skôr cynik a realista, ale v tomto ohľade musím názor zmeniť. Jednoducho by sa človek mal viac počúvať, staviť na to, že telo si samo povie, kedy je pripravené.

S manželom fungujeme v novom režime, ktorý nám obom vyhovuje, a pomaly sa začíname baviť o ďalšom pokuse IVF. A s rovnakou mierou intenzity, s akou som vnímala, že to minule nevyjde, teraz pociťujem, že tá správna doba pomaly nastáva. Ešte nie je úplne tu, ale príde skoro. A koniec koncov, opatrne, ale predsa, tiež už uvažujeme o adopcii. "

 

Všetko je nový začiatok

Sára s manželom svoju dlhú cestu za bábätkom nevzdávajú. Hoci prognóza nie je najružovejšia, nádej nestrácajú. Hlavné pre nich bolo akási vlastná zmena nastavenia psychiky. Je to beh na dlhú trať, každý si k tomu musí dospieť sám a vlastným tempom. Náš pár, ktorý nám svoj príbeh zveril, stálo martýrium okolo počatia málom všetko, do značnej miery obetovali svoj vzťah, ktorý teraz dávajú znovu dohromady. Podľa ich vlastných slov neviedlo celé to úsilie k bábätku, ale na vyrovnanie sa s možnosťou, že nemusí byť všetko tak, ako si naplánujú. A že aj to môže byť v poriadku.

Radosť z dieťaťa nevynahradí nič na svete. Je smutné, že sa toľko párov musí vyrovnávať s tým, že ju možno nikdy nezažijú. Ale možno ešte smutnejšie je, že mnoho párov si kvôli tomu odopiera i radosti iné a ich vzťah nezriedka končí rozchodom. Tak obrovskú psychickú aj fyzickú záťaž, ktorú pre želanie mať dieťa podstupujú, vzájomná láska často jednoducho neunesie.

Máte skúsenosti s umelým oplodnením? A čo hovoríte
 na to, že ľudia, ktorí sa o dieťa dlho pokúšajú, po rozchode často deti majú, ale s niekým iným?
 

 

Články môžu komentovať iba prihlásení užívatelia

Komentáre k článku