Výchovou proti pocitom menejcennosti

Vedomie vlastnej hodnoty je v dnešnom progresívnom svete na jednu stranu veľmi žiadanou vlastnosťou, na strane druhej máme pocit, že „dobré vychovanie“ tak trošku súvisí s neustálym pochybovaním o sebe sama. Nedostatočnú asertivitu často zamieňame za úctu k druhým, nedostatok sebavedomia za zdravú sebareflexiu. Ak sami viete, aké to je, žiť s viac či menej potlačovaným „pocitom menejcennosti“, asi nechcete, aby sa s podobnými ťažkosťami stretávalo vaše dieťa. Ako tomu predchádzať? Alebo aspoň neprispievať?

Cit, ktorý si musíme zaslúžiť

Ľahkému zakomplexovaniu a vytváraniu podmienených ciest čin - následok napomáhajú zdanlivo veľmi, veľmi nevinné obraty a „výchovné metódy“. Lenže pozor, pravdepodobne sme na nich vyrástli všetci a nepovažujeme sa za pochrámaných jedincov... len si sem tam posťažuje, ako by bolo fajn vedieť sa trošku viac presadiť a mať sa viac rád.

O čo teda konkrétne ide? O všetko, z čoho si dieťa môže vydedukovať, že ho nemáme dosť radi, máme radi len niekedy, že nie je v našich očiach dosť dobré a ani sa nevie dostatočne snažiť. Dosť všeobecného, pristúpme ku konkrétnemu.

• „Čo z teba asi tak vyrastie...“ „Si k ničomu.“ Dobre, málokto je tak drastický. Ale aj drobná nadávka urážajúca inteligenciu podrýva dôveru dieťaťa v ňu. V nadmiere kritiky sa dieťa nenaučí chváliť a oceňovať, čo robia ostatní, začne k nej byť hluché, pretože ju prijme ako štandard, a naučí sa vlastné úspechy ani nevidieť. Ideálny pomer je dve pochvaly na jednu kritiku, a to všeobecne v komunikácii, nieto s dieťaťom. Než sa nabudúce rozohníte nad zlou známkou, skúste fixovať aj úspechy, ktoré dieťa dosiahlo, a vyzdvihnúť aj ich.

• „To taká Lucinka, to je dobré dievča, nie ako ty.“ „Tvoji spolužiaci určite doma pomáhajú viac ako ty.“ A tak ďalej. Porovnávame, porovnávame. A tento princíp si dieťa tiež zapamätá - bude svoje úspechy, vlastnosti, schopnosti a život všeobecne porovnávať s druhými. Motivácia? Možno. Stres? Určite.

• „Ani za mnou nechoď, kým to nedokončíš.“ „Keď takto hneváš, nemám ťa rada.“ Interpretácia? Rodičovskú lásku si musíme zaslúžiť, bez odvedenej práce ma nebudú mať radi. Výsledok? V dospelosti sa snažíme druhým len a len vyhovovať, pretože... by nás potom predsa nemali radi.

• „Musíš byť fakt hlúpy, keď tu napíšeš tvrdé y. To predsa vie aj idiot.“ „ Takto sa správaš na návšteve? Si zlý chlapec!“ Možno si pamätáte zo slovenského jazyka synekdochu a jej typ „pars pre toto“, teda časť za celok. Jednorazové správanie alebo reakcie nemusia nutne znamenať osobnostný rys. Keď vaše dieťa v supermarkete zje guličku hrozna, označíte ho za zlodeja? Ak dieťa urobí nejakú vec zle a existuje možnosť, že nevie, že je to zle, nemôžeme sa na neho hnevať. Treba mu ju vysvetliť a sledovať, či správanie opakuje, či ho vie aplikovať na podobné situácie a pod.

• „Že sa ti toto podarilo, to ešte nič neznamená.“ „Nemysli si, že si zjedol všetku múdrosť sveta, rozumbrada.“ Kto by chcel namyslené dieťa? Alebo aby zaspalo na vavrínoch a už sa trebárs neučilo? Alebo bolo k okoliu neúctivé? Treba pocit úspechu trošku otupiť, no nie? Veľmi záleží na situácii, ale bagatelizácia úspechov nevedie k ničomu inému, než k tomu, že budúci dospelý nebude vedieť prijať pochvalu, o každom svojom kroku bude pochybovať a každý svoj úspech prejde aj s miernou hanbou.
  

Každé slovo môže mať následok

Je ťažké sa ovládnuť, je ťažké nepodľahnúť najjednoduchšiemu riešeniu, je náročné vychovávať inak, než ako sme zvyknutí. Samozrejme, že nikdy nedomyslíme následky všetkého, čo povieme, to ani nejde. Výchova je náročná a vyžaduje mnohokrát aj trošku toho sebazaprenia, ale výsledok stojí za to. Z dieťaťa realisticky sebavedomého a s vedomím bezpodmienečnej rodičovskej lásky môže vyrásť veľmi spokojný dospelý, ktorý bude vedieť prospievať celému svojmu okoliu, ľudia sa v jeho prítomnosti budú cítiť dobre a on nebude chodiť spať s myšlienkami, či aj keď urobil svoje maximum, urobil dosť.

Vieru v seba samého máme u svojich detí v rukách do značnej miery my, rodičia. Aj vety, ktoré nám pripadajú neškodné, vedia formovať ľudskú dušu zvlášť, ak sa z nich stáva pravidlo, sú opakované často a budia dojem všeobecnej platnosti. A keďže opakovanie je matka múdrosti - dve (oprávnené) pochvaly na jednu (oprávnenú) kritiku. Aj keď nás svrbia dlane a pália na jazyku ironické slová.